- Telefónne číslo
- Emailová adresa
- Adresa
Menu
Maria Montessori bola talianska lekárka, antropologička a pedagogička a zároveň prvá žena v Taliansku, ktorá v roku 1896 dosiahla vysokoškolské vzdelanie v odbore medicíny. Pracovala v oblasti detskej neurológie a psychiatrie, študovala aj v Paríži.
V ďalších rokoch prehlbovala svoje vzdelanie v oblasti psychológie a biológie, antropológie a v pedagogike. Výchova detí v predškolskom a školskom veku sa stala jej ústrednou životnou témou. Mnoho rokov pôsobila ako vrchná školská inšpektorka Talianska a svojím prístupom ovplyvnila výchovné metódy aj v ďalších krajinách Európy, Ameriky a Indie, kde často prednášala. Najmä v týchto oblastiach sú Montessori školy alebo jej vzdelávacie prvky dnes už neodmysliteľnou súčasťou školského systému. V rokoch 1949, 1950, 1951 bola Mária Montessori nominovaná na Nobelovu cenu za mier. V roku 1950 bola v ankete NewYork Times označená za najpozoruhodnejšiu ženu prvej polovice 20. storočia.
Maria Montessori začínala ako asistentka na neurologicko-psychiatrickej klinike Rímskej univerzity, pričom sa špecializovala na detskú psychológiu. Zvlášť sa zaujímala o mentálne retardované deti, ich výchovu a rozvoj. Jej prácu nesmierne ovplyvnila stáž na neuropsychiatrickej klinike v Paríži v Séguinovom ústave pre výchovu neurologicky postihnutých detí. Tu sa zoznámila aj s metódou francúzskeho lekára Jeana-Marc-Gaspard Itarda, ktorý pre výchovu mentálne retardovaných detí vyvinul senzorické tréningové materiály. Práve tieto sa stali inšpiráciou tvorby jej vlastných materiálov.
V roku 1898 Mária Montessori na Pedagogickom kongrese v Turíne obhajovala stanovisko, že výchova retardovaných detí je rovnako užitočná ako výchova detí bez psychického postihnutia. Bola prvá, ktorej sa podarilo presvedčiť laickú i odbornú verejnosť o efektivite vzdelávania retardovaných detí, pretože u mnohých z nich docielila, že čítali a písali rovnako ako intaktné deti. Pozorovaním pochopila, že jej metóda platí pre všetky deti všeobecne. Znovu nastúpila na Rímsku univerzitu, kde študovala pedagogiku, filozofiu a experimentálnu psychológiu, a zároveň sa venovala výskumu v oblasti antropológie. Od roku 1904 prednášala štyri roky antropológiu na Rímskej univerzite – jej prednášky vyšli súhrnne v roku 1913 pod názvom Pedagogická antropológia.
Napriek mnohým úspechom došlo v jej živote aj k mnohým ranám a prehrám. Pre nacistický režim bola nútená odísť z rodného Talianska. Jej škôlky a školy boli rušené a zatvárané, knihy, pomôcky i materiály pálené. Demokratický systém výchovy a jeho výsledky – sebavedomý, chápajúci a nezávislý človek nevyhovoval žiadnemu z totalitných režimov na svete. Zomrela v Holandsku dňa 6. 5. 1952.
Tento spôsob vzdelávania má vysoký stupeň integrácie učiva, čo v praxi znamená, že učenie prebieha v súvislostiach, ktoré sú pre dieťa zaujímavé, dobre pochopiteľné a najmä zapamätateľné. Poznatky o predchádzajúcich generáciach sú predstavené ako výsledok hľadania a poznávania a deti tak chápu ich význam a ich vlastná činnosť v historickom kontexte im dáva zmysel. Všetko učivo je ilustrované dostatočne veľkým a zrozumiteľným vizuálom ( obrázok alebo model ) alebo činnosť s konkrétnymi pomôckami, aby malo dieťa čo najjasnejšiu predstavu o jeho zmysle. Dôraz sa kladie na podstatné myšlienky predstavované v ich vývoji a nepodstatné detaily slúžia iba na ilustráciu hlavných myšlienok, kde sa nevyžaduje ich memorovanie, ale pochopenie a porozumenie.
Obsah vzdelávania podaný v súvislostiach, ktoré sú zaujímavé a majú svoju logiku sú ľahko zapamätateľné. Takéto učenie sprostredkované učebnými pomôckami a výkladom sprievodcu ( učiteľa ) je iba kľúčom, ktorý má iniciovať samostatnú tvorivú aktivitu dieťaťa. Prácou s konkrétnymi pomôckami, sa dieťa stáva aktívne a učivu rozumie, prebúdza sa v ňom záujem o poznávanie a činnosť.
Montessori vzdelávanie je zamerané na proces a kvalitu. Dieťa sa učí učiť sa.
Princípy Montessori pedagogiky
Pre Montessori zariadenie je charakteristická vekovo zmiešaná skupina detí. To znamená, že v jednom spoločnom priestore sú deti vo veku v rozpätí troch rokov. Vekový rozdiel umožňuje deťom rozvíjať cez slobodnú spoluprácu vzájomné vzťahy nepoznačené súperením a súťaživosťou.
Príčina psychického rozvoja je vo vnútorných psychických silách dieťaťa, vonkajšie podnety prebudením záujmu dieťaťa naštartujú jeho učenie. Ak sú u detí vnútorné pohnútky k práci nahradené vonkajšími (napr. odmeny, tresty, súperenie, známky…), prirodzená túžba učiť sa, sa naruší.
Preto sa v Montessori škole dieťa nehodnotí ani slovne ani známkami.
Sloboda v Montessori pedagogike je sloboda s obmedzeniami v podobe pravidiel, ktoré sú pre dieťa dobré a ktoré dieťa v procese výchovy dobrovoľne prijme, pretože ich pochopí ako prospešné.
Slobodný výber činnosti je silným motivačným činiteľom.
Dieťa nie je vystavené kritickému hodnoteniu učiteľa. To všetko vedie k tomu, že výsledky práce dieťa uspokojujú, prinášajú mu radosť a zvyšujú jeho sebaúctu.
Pripravené prostredie je prostredie priaznivé k vývinovým potrebám dieťaťa. Je to prostredie, ktoré stimuluje jeho prirodzený záujem a umožňuje mu dostatok pohybu, zaujímavú a nezávislú činnosť spojenú s objavovaním a potrebnú spätnú väzbu o úspešnosti. Pripravené prostredie zahŕňa určitým spôsobom zariadené priestory, špeciálne učebné pomôcky, vekovo zmiešaný kolektív detí a učiteľov s Montessori vzdelaním.
Mária Montessori zdôrazňovala, že dieťa sa učí pomocou rúk. Prostredníctvom pohybu a manipulácie s predmetmi, dieťa rozvíja svoju osobnosť. Zmysluplná činnosť súvisiaca s pohybom je zdrojom jeho veľkého uspokojenia, nabíja ho energiou, urýchľuje jeho vnútorný rast, pomáha mu nastoľovať psychickú rovnováhu. Rastúcemu dieťaťu musí byť umožnené využívať svoje pohybové orgány aj pri učení, nielen pri hrách. Práca s rukami umožňuje dieťaťu sústrediť sa na činnosť.
Dr. Montessori zistila, že za bezmocnosťou a nemohúcnosťou malého dieťaťa sa skrýva úžasná sila a veľká práca, ktorú musí urobiť bábätko samo na sebe, aby sa adaptovalo na svet, do ktorého sa narodilo. V žiadnom inom období svojho života neurobí človek so sebou také prevratné zmeny ako dieťa, ktoré buduje svoju osobnosť. Kvalita tejto práce ovplyvní jeho dospelý život. Preto ho M. Montessori volá tvorcom seba samého a vyjadruje mu svoj rešpekt a úctu. M. Montessori ako prvá upozornila na nesmiernu náročnosť práce dieťaťa pri rozvíjaní svojho psychického života počas prvých rokoch života. Za pomerne krátky čas sa dieťa naučí samo chodiť, rozprávať, rozvinie sa jeho pamäť, vôľa, myslenie a emócie. Z toho usúdila, že deti musia byť obdarené výnimočnými psychickými schopnosťami podvedomého charakteru, ktoré im pomáhajú adaptovať sa na prostredie.
Tieto skryté psychické sily, ktoré nazvala absorbujúca myseľ, podnecujú dieťa k spontánnej činnosti, prostredníctvom ktorej dochádza k rozvoju mozgu.
Mária Montessori zistila, že vo vývoji dieťaťa existujú určité vývinové obdobia, kedy má dieťa mimoriadne schopnosti osvojiť si nejakú zručnosť, získať nejakú skúsenosť alebo poznatok.
Ak sa niektoré schopnosti nemôžu z nejakých príčin rozvinúť v čase zvýšenej citlivosti, neskôr sa už nikdy nerozvinú (reč) alebo dieťa musí na ich dosiahnutie vynaložiť veľké úsilie a námahu.
Montessori pozorovala, že v období pôsobenia určitej vnútornej citlivosti je pozornosť detí silne priťahovaná nejakou konkrétnou činnosťou, neskôr bol tento jav označený ako polarizovaná pozornosť. Pokiaľ nie je dieťa vyrušované, dochádza k hlbokej koncentrácii, z ktorej ho nemožno vyrušiť ani cieleným úsilím. Stav hlbokého sústredenia je prejavom prebúdzajúceho sa vnútorného života.
Dospelí nemajú žiadny priamy vplyv na vznik zamerania pozornosti. Môžu iba vytvoriť podmienky, aby si dieťa v čase otvorenia určitej vnímavosti vybralo adekvátnu činnosť a mohlo sa jej nerušene venovať.
Proces návratu z nerovnovážneho stavu psychického rozvoja do stavu psychickej rovnováhy prostredníctvom hlbokej koncentrácie na činnosť, ktorá prináša uspokojenie vnútorných potrieb, nazvala Maria Montessori procesom normalizácie.
Dr. Montessori považovala deti, ktoré sú vyrovnané, spontánne sa učiace, sebestačné, prechádzajúce nezávisle z jedného vývinového stupňa na druhý, dobrovoľne rešpektujúce pravidlá, ohľaduplné k druhým, za normalizované deti. Sú to deti, ktoré vyvinuli sebadisciplínu ako výsledok možnosti pracovať slobodne.
Dospelí majú tendenciu pomáhať deťom viac než je potrebné alebo robia činnosti za ne. Dieťa ale nepotrebuje a nechce, aby mu niekto pomáhal, nikto sa nemôže vyvíjať namiesto neho. Jeho záujem nie je totiž spočiatku zameraný na samotnú činnosť. Oveľa častejšie je motivovaný želaním samostatne prekonať nejaký problém. Ak mu dospelý začne pomáhať, dieťa môže stratiť o činnosť záujem.
© 2023 Krištáľové deti
© 2023 Krištáľové deti
